Keď idete vyvenčiť mladšiu sestru . . .

28. května 2011 v 9:00 | Literární Talent |  Úvahy a názory.
Autor: Michala V.
Věk: 16 let
. . . a starý ľudia na vás čumia. Poprípade tí takí milí starí ľudia sa snažia prihovoriť tomu malému, krásnemu bábätku, ktoré žiaľ poriadne ešte ani nevie povedať jedno súvislé slovo (nerátam slová typu: mama, tata, na atď.). Takých mám celkom rada, keďže som slušne vychovaná a sama sa k cudzím ľuďom správam len slušne.Tí druhý starí ľudia idú po ulici a akonáhle vidia 16-ročné dievča v kombinácií so skoro dvojročným bábätkom, začnú hromžiť, dobreže nie vzývať Boha, že ako také mladé dievča si mohlo pokaziť život, keď ešte sama nie je dospelá a život ako taký vôbec nepozná! Hrôza! Títo ľudia by sa naozaj nemuseli na každé dievča, ktoré náhodou venčí svojho mladšieho súrodenca (OK možno niektoré dievčatá venčia svoje dieťa, to neviem ale už).

Tie ich pohľady ma iritujú. Skutočne. Ako keby to bola ich vec, aj keby som v šesnástich mala dve deti, ich do toho nič, pretože tí, ktorí by sa o to mali zaujímať sú moji rodičia, ja a potencionálny otec toho dieťaťa.
Z toho mi vyplýva, že starý ľudia, jednoducho povedané stará škola, vidia dnešný svet len z tej strašnejšej stránky.
Áno, už sa mi to stalo, keď ešte moja sestra bola v kočíku, a musela som s ňou chodiť na prechádzky (a strašne mi to vadilo a pravdupovediac som sa trošku aj hanbila, aj keď teraz už ma to prešlo). Prechádzala som po chodníku, pred sebou kočík, v ňom 6 mesačné bábätko. Staršia pani prechádza okolo a nepekne zazrie na mňa potom na kočár a znechutene pokrúti hlavou. To mi stačí, aby som si domyslela, čo jej v tú chvíľu prebleslo mysľou. A vlastne vtedy som sa zhrozila aj ja, že prepánajána, za koho ma tá stará ženská vôbec považuje?!
Našťastie, ja si veľmi dobre uvedomujem, čo to obnáša, tie slová Mať Dieťa. Zatiaľ nechcem, nebudem chcieť a nechcela som.
Dnes našťastie na mňa nikto nezazeral, teta sa na S. usmiala, krpaňa jej odkývala, povedala nemotorné "ťau!" (namiesto čau) a nechcela sa pohnúť z miesta. A strepala sa, ale neplakala (našťastie!). Šťastne sme sa po polhodine, ktorá ubehla celkom rýchlo dotrepali domov a ja som bola ešte šťastnejšia, že ju mám z krku (ja ju mám rada, ale naozaj as mi už s ňou nechcelo behať, aj keď bola zlatunká, vtipná a stvárala somariny - ako vždy :)).
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Líbí se vám díla uživatele Michala V.?

Ano
Některé
Trochu
Ne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama